Pokrstení veria, že to, čo sa udialo počas židovských veľkonočných sviatkov pred viac ako 2000 rokmi v Jeruzaleme, nie je udalosť iba čisto lokálneho významu. Nie je to ani udalosť, ktorá by bola svojim významom a uskutočňovaním obmedzená iba na isté časové obdobie. Kresťania veria, že Kristus ako zástupca celého stvorenia, ako vrchol celej tvoriacej činnosti Boha, posunul význam celého aktu stvorenia na úroveň, ktorá mu dáva účasť na tej istej podstate, ktorú má Kristus, ako vtelený Boh. Tým, že sa Boh v Kristovi stal účinnou súčasťou tohto procesu, že sa včlenil do stvorenia, stvorenie nadobudlo nový hlbší význam. A Boh teraz čaká na odpoveď - ľudsky povedané - podáva ruku, aby človeka so stvorením previedol cez most časovo obmedzeného pozemského života. Človek má urobiť iba jediné - vo všetkom svojom snažení, za každých okolností, aj v tej najväčšej špine môže kedykoľvek natiahnuť ruku a ísť. Ako slepec za svojim vodiacim psom. Preto kresťan jednoducho verí, že jeho život má zmysel.
Pre vysvetlenie myšlienok tým, čo nežijú v kresťanstve, použijem jednu známu poviedku:
V bruchu tehotnej ženy boli dve bábätká. Prvé sa pýta toho druhého:
- Veríš v život po pôrode?
- Určite. Niečo po pôrode musí byť. Možno sme tu hlavne preto, aby sme sa pripravili na to, čo bude potom.
- Hlúposť, žiadny život po pôrode nie je. Ako by mal vlastne vyzerať?
- To presne neviem, ale určite tam bude viac svetla než tu. Možno budeme behať po vlastných a jesť ústami.
- No to je predsa nezmysel! Behať sa nedá. A jesť ústami, to je úplne smiešne! Živí nás predsa pupočná šnúra. Niečo ti poviem: Život po pôrode je vylúčený - pupočná šnúra je už teraz veľmi krátka.
- Ba nie, určite niečo bude. Len všetko bude asi trochu inak, než sme zvyknutí tu.
- Ale nikto sa predsa odtiaľ po pôrode nevrátil. Pôrodom proste život končí. A vôbec, život nie je nič iného, než vlečúca sa stiesnenosť v temnote.
- No, ja presne neviem ako to bude po pôrode vyzerať, ale každopádne uvidíme mamu a tá sa o nás postará.
- Mama? Ty veríš na mamu? A kde má akože podľa teba byť?
- No predsa všade okolo nás! V nej a vďaka nej žijeme. Bez nej by sme vôbec neboli.
- Tomu neverím! Žiadnu mamu som nikdy nevidel, takže je jasné, že žiadna nie je.
- No ale niekedy, keď sme potichu, môžeš počuť ako spieva, alebo cítiť, ako hladí náš svet. Vieš, ja si fakt myslím, že skutočný život nás čaká až potom a teraz sa naň iba pripravujeme...
V taliančine použil pápež na Twitteri slovo „accettare", ktoré sa dá preložiť ako „prijať". Naschvál som však nepoužil tento slovenský preklad, pretože mi jeho význam nesedí do tohto kontextu. Na slovenské „prijať" by mohol skôr použiť sloveso „ricevere" - v zmysle prijatia nejakého daru hmotného alebo nehmotného. Slovo „akceptovať" má v tomto smere lepšiu vypovedaciu hodnotu o pravde, ktorá je do istej miery absolútna, nemeniteľná. Akceptovať, že biela farba je biela a čierna čierna. Kto nechce, môže mať vlastnú predstavu, ale sú veci, ktoré fungujú bez ohľadu na náš názor, bez ohľadu na náš postoj, na to, kde a ako žijeme.
V duchu veľkonočných udalostí teda máme „akceptovať", že zmyslom života ktoréhokoľvek človeka nie je iba stať sa súčasťou „potravinového reťazca", ale ľudský život má oveľa dôstojnejší cieľ. Nechať si „otvorené dvere" znamená ten jeden malý krok smerom k niečomu, čo môže dať iný pohľad na naše bytie.
Nakoniec ešte pridám citát slávneho ruského spisovateľa a filozofa Leva Nikolajeviča Tolstoja: „Keď ťa napadne, že všetko to, čo si myslel o Bohu, je prevrátené a žiadny Boh nie je, nestrachuj sa nad tým. Stáva sa to každému. Nemysli si však, že tvoja neviera pochádza z toho, že Boh neexistuje, lebo keď už neveríš v Boha, v ktorého si skôr veril, je to preto, že v tvojej viere bolo niečo pochybné a musíš sa viac snažiť lepšie pochopiť to, čo voláš Bohom. Keď divoch prestane veriť vo svojho dreveného Boha, neznamená to, že Boh neexistuje, ale iba, že nie je z dreva."
