Je Cirkev ešte soľou a svetlom?

Autor: Braňo Baroš | 16.12.2012 o 17:49 | Karma článku: 13,83 | Prečítané:  2466x

Práve v dnešnej dobe plnej nepochopiteľných osudov a krokov ľudí na dôležitých postoch v Cirkvi, dostal sa mi do rúk román austrálskeho spisovateľa Morrisa Westa „Eminencia“. Z môjho pohľadu ako človeka, ktorý zopodiaľ a nakrátko mohol vychutnať prostredie  rímskeho a vatikánskeho života, vypovedá dosť realisticky a priamo o dianí v tých najvyšších cirkevných kruhoch.

Hlavným predstaviteľom románu je jeden z najvplyvnejších kardinálov vo Vatikáne, sivá eminencia a pravá ruka pápeža Mons. Luca Rossini – muž s minulosťou mladého kňaza mučeníka, človek so slabosťou pre ženu, ktorá mu zachránila život. To, čo z neho robí uznávaného a rešpektovaného kardinála, je jeho spravodlivosť, priamosť a prezieravosť. Paradoxom celého deja je, že tento človek pod náporom svojej minulosti a práce, ktorú vykonáva vo Vatikáne, nemá už vieru. Žije dvojitým životom len preto, lebo vie, že iná cesta pre neho už neexistuje. Hrdinom pre ostatných sa stáva vďaka svojej úprimnosti – sám upozorňuje na hrozby a chyby, ktoré sú prejavom ľudskej slabosti a úbohosti aj pri presadzovaní cirkevnej moci.

 „Zostaň bez cti, kým sa maska, ktorú nosíš, nestane tvojou vlastnou tvárou. Alebo odíď a strať sa v neznáme.“ To je ponuka, zoči-voči ktorej sa pri svojom kariérnom postupe ocitá aj on.

Prečo spomínam toto dielo? Mám pocit, že aj v Cirkvi na Slovensku, kde mnohí jej predstavitelia vyrástli v Ríme, začíname zápasiť s touto maskou, ktorú si nasadili len preto, aby demonštrovali vôľu a ochotu nasledovať a podriadiť sa tomu, čo dávno pred 500-700 rokmi urobilo Cirkev silnou a rešpektovanou inštitúciou. Feudálny systém, ktorý sa hlboko vryl do jej štruktúr a myslenia dáva týmto ľuďom subjektívne právo zaobchádzať s ľuďmi ako s poddanými, ktorých prežitie závisí od ich vlastnej blahovôle. Ak niekto vytŕča z davu, je nekonformný, odmieta nasadiť si masku, tomu veľmi rýchlo zotnú hlavu, alebo ho odsunú do vyhnanstva, kde môže v pokore bojovať so svojimi „démonmi“. Istá pani sa spýtala na púti vysoko postaveného človeka: „Prečo ste nám zobrali arcibiskupa Bezáka?“ Odpoveď bola akoby vystrihnutá zo stredovekých spomienok: „A vy sa nebojíte, že vás môžem exkomunikovať, ak sa budete so mnou takto zhovárať?“ Odpoveď dotyčnej pani nezverejňujem. Je to pocit, že ľudia sú stále nevzdelaní, neschopní niesť slobodu a zodpovednosť za svoje skutky, že myslenie človeka treba ohraničovať do detailov prepracovanými príkazmi a zákazmi pod ťarchou odsúdenia a trestov? Alebo je to pocit neobmedzenej moci?

Štátny tajomník vo Vatikáne s bolesťou v srdci konštatuje na stretnutí s Lucom Rossinim: „Pohŕdali sme realitou ľudskej skúsenosti, odmietali sme počúvať ľud Boží, mužov a ženy dobrej vôle. Žiadali nás o chlieb života a my sme im ponúkli kamene. Preto sa odvrátili, muži, ženy, aj deti. My, sprostredkovatelia Slova, sme pre nich stratili význam.“

Prečo píšem tieto slová? Nebolo by lepšie pozhovárať sa s niektorým kňazom, biskupom, ... ? Možno áno, ale to, čo sa deje v súčasnosti v slovenskej Cirkvi, ako sa ignoruje vzdelaný veriaci ľud, ako bol odhodený arcibiskup Bezák, to mi dáva právo verejne sa pýtať, či Cirkev na Slovensku je ešte tou  soľou zeme, svetlom sveta, ktoré ukazuje ľuďom pravé hodnoty. Akú cestu ľuďom prezentujeme, akú chuť do života každého človeka dávame?

Či nie sú rôzne katastrofické scenáre a očakávania konca sveta len obyčajným prejavom  volania o pomoc? Topiaci sa aj slamky chytá. A my mu ani len tú slamku nepodáme, a ak sa nájde niekto, kto chce ľudí vyviesť z ich vnútorného utrpenia a robí to „neštandardným“ ale pre ľudí pochopiteľným spôsobom, tak ho odsudzujeme, pretože narúša vybudovanú „kolegialitu“.

Prečo nemôže v Cirkvi mať významné slovo aj obyčajný človek, prečo sa do dedičstva, ktoré tu nechal zakladateľ Cirkvi, vnáša tajomstvo a strach? Nie je najvhodnejší čas urobiť v myslení a konaní Cirkvi a v prezentovaní Kristovho Slova radikálny posun? Z tohto pohľadu bol pre mňa Druhý vatikánsky koncil už veľmi dávno.

„Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali. Vy ste svetlo sveta ... nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorí je na nebesiach.“ Takto treba chápať Cirkev, nie cez obmedzené správanie sa ľudskej slabosti, ale cez ľudí, ktorí dávajú ostatným nádej, ktorí sa ľudsky obracajú na trpiacich, hladných a smädných po spravodlivosti.

Luca Rossini sa po smrti pápeža stáva vážnym kandidátom na uvoľnený pápežský stolec. Jeho spravodlivosť a zodpovednosť sa najviac prejaví v momente, keď dostáva otázku: „Prijímate voľbu?“ Neprijíma, pretože cíti zlyhania a ťarchu minulosti, ktoré by ho mohli na tomto poste v budúcnosti dobehnúť. Odporúča iného kandidáta, svojho starého priateľa a učiteľa so slovami „verím, že môže vyliečiť rany, ktoré sužujú cirkev a všetkých nás znovu zjednotiť v Kristovej láske“.  Novému pápežovi zároveň prednáša prosbu, ktorá bola aj jeho životným krédom: „Buďte láskavý k svojim ľuďom, Vaša svätosť. Žijú v surovom svete. Mnohí sa boja a sú osamelí. Potrebujú starostlivého pastiera.“

Napriek tomu, čo sa na Slovensku v súčasnosti deje, je pre mňa Cirkev stále soľou zeme a svetlom sveta. Pre správne interpretovanie týchto Kristových slov je však potrebná jedna maličkosť: aby tí, ktorí dostávajú silu Ducha, nekompromisne a bez strachu prezentovali toto jej základné poslanie, aby nepodľahli ľuďom, ktorí v honbe za vlastným prospechom a neohrozenosťou potláčajú svoju česť a s maskou na tvári hrajú divadlo zástupcov Boha tu na zemi.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?